V lete roku 1927 zaplavila noviny v Československu aj v zahraničí senzačná správa: chudobný trnavský stolár Henrich Stein mal od neznámeho dobrodinca zdediť rozprávkové bohatstvo. V niektorých článkoch sa písalo o 100 000 librách, inde dokonca o 2 miliónoch dolárov. Príbeh sa šíril rýchlosťou blesku, menili sa detaily aj pravopis jeho mena – Stein, Stern či Sten – no jadro zostávalo rovnaké: zázračné zbohatnutie obyčajného človeka.

Táto epizóda je ukážkovým príkladom novinárskej kačice, ktorá sa vďaka túžbe po senzácii a nedostatočnému overovaniu informácií stala virálnou dávno pred érou sociálnych sietí. Príbeh nám pripomína, že kritické myslenie pri čítaní správ je dôležité v každej dobe.

Dobové redakcie preberali správu jedna od druhej, pridávali vlastné dohady a čitatelia s napätím sledovali, ako sa bude osud trnavského stolára vyvíjať. Nikto nechcel prísť o atraktívny titulok, a tak sa z pôvodnej nejasnej informácie stal hotový mediálny ošiaľ. Vznikali nové verzie príbehu, menili sa sumy aj okolnosti dedičstva, no overené fakty zostávali v úzadí.

Dnes tento prípad slúži historikom médií ako fascinujúca štúdia toho, ako funguje šírenie nepravdivých správ. Ukazuje, že mechanizmy virality – senzácia, emócie a opakovanie – sú nadčasové. Príbeh Henricha Steina tak nie je len kuriozitou z Trnavy, ale aj nadčasovým varovaním pred nekritickým preberaním informácií.